V poslednom období života mi bolo dopriatych niekoľko fantastických cyklistických podujatí po celej Európe. A to ešte k tomu s vynikajúcou partiou a výborným sprievodným programom. No už ma začalo trošku omínať, že som len vďačným prijímateľom, že prečo by som niečo nemohol vymyslieť a zorganizovať aj ja. Cyklistiku milujem, ale v rozmýšľaní som sa vrátil k turistickému obdobiu života, ktoré mi vtlačilo trvalú lásku k pohybu a k prírode. Pred očami sa mi vynorila bájna biblická hora Ararat, v ktorej okolí pred niekoľkými tisícročiami pristál v arche aj biblický Noe. 5.137 m vysoký stratovulkán lákal nielen svojou pre nás Európanov exotickou výškou, ale aj relatívnou dostupnosťou pri dobrom počasí a zvládnutí problémov nadmorskej výšky.
Tak sme si stará partia opäť vysúkali rukávy a dali sa do tréningu. Ja som ostal verný tréningom srdca, pľúc a svalov pravidelnými cyklovýstupmi na Biely kríž prípadne okolité karpatské dolinky a kopce. Až pri pohľade z kaviarne televíznej veže som si uvedomil, aké sú naše Malé Karpaty fantastickou zásobárňou sviežeho vzduchu a dobrej nálady.
Victor Hugo je autorom myšlienky, že pútnik je obrovský trpaslík, ktorý sa cíti na vrchole pokory a zároveň na hrebeni moci. Tak sa stalo aj so mnou pri ceste na vysnený vrchol. Nedodržaná životospráva v druhom výškovom tábore spôsobila, že som dostal hnačku, čím som oslabil organizmus o prijímanú energiu. Každý krok smerom nahor cez nočné šmykľavé skaliská bol pre mňa malým krížom. Strácal som dych aj rovnováhu, zatvárali sa mi oči. Až prechodom na najvyššie položené predvrcholové snehové polia som získaval stabilitu a rovnováhu a tu mi hrozne v tomto bielom svete utrpenia pomohli tie mnohé Biele kríže v domovine. Tak sa utrpenie kríža na bielom snehovom poli premenilo na blahodarné požehnanie Bieleho kríža, s ktorým sa stretávam už pravidelne a ktorý je už mojím životným údelom.
